Splnený sen

Autor: Pavol Kabát | 18.7.2016 o 8:00 | Karma článku: 2,00 | Prečítané:  424x

Tento text som nepísal s cieľom uverejniť ho na blogu SME (písal som ho pre obecné periodikum), ale keď už bol hotový, chcel som sa podeliť :-). 

Pondelok, 12. október 2015. Je približne 35 minút po 22. hodine a ja začínam tušiť, že môj na prvý pohľad nedosiahnuteľný sen sa začína meniť na skutočnosť. Slovenská futbalová reprezentácia víťazí v Luxembursku nad domácim výberom 4:2 a zabezpečuje si premiérovú účasť na Majstrovstvách Európy vo Francúzsku.

Február 2016. Počas dovolenky v Thajsku sa dozvedám, že som mal šťastie a Európska futbalová únia (UEFA) mi pridelila lístky na dva duely slovenskej reprezentácie. Už prakticky nič nebráni tomu, aby som videl našich chlapcov na vlastné oči. Po návrate z Ázie začína strategické plánovanie s titulom „Ideme k žabožrútom J“.

Štvrtok, 9. jún 2016. Pristáli sme v Paríži. Môj prvý kontakt s touto francúzskou metropolou , prvé nesmelé spoznávanie sa, prvé vzájomné sympatie. Vďaka kamarátke žijúcej na predmestí Paríža sa dostávame na veľkolepý koncert pod Eiffelovou vežou, ktorý je slávnostným otvorením šampionátu. Všade, kam sa pozriem, vidím futbalové dresy, vlajky jednotlivých krajín, celé mesto žije futbalom. Bola to najväčšia párty, akej som sa kedy zúčastnil a bola fantastická!

Sobota, 11. jún 2016. Z Paríža sme sa vlakom presunuli do Bordeaux. Dnes to príde! Dnes si splním sen a uvidím na vlastné oči slovenskú futbalovú reprezentáciu na vrcholnom podujatí. Hráme s Walesom, takže šanca, že si zakričím „gól“, je skutočne veľká. Mimochodom, Bordeaux je krásne historické mesto bez jedinej výškovej budovy. Zároveň je to mesto plné waleských fanúšikov. Sú extrémne priateľskí. Keď kráčame ulicou oproti nim, prajú nám veľa šťastia, ťapkajú a podávajú si s nami ruky. Prišli sem fandiť, užiť si turnaj a podľa toho sa aj správajú.

Približne 16:15. Prišli sme na štadión a sedíme v druhom rade za bránou! Idem sa zblázniť! Premiérovo na Majstrovstvách Európy a hneď v druhom rade za bránou, v epicentre diania! Môže to byť vôbec ešte lepšie? Môže! Stretávame známeho z Augsburgu, kde sme boli fandiť Slovensku v prípravnom dueli proti Nemecku. Má so sebou dva bubny, ale on bude hrať len na jeden. Pýta sa ma, či nechcem bubnovať. Nikdy pred tým som to nerobil, ale bolo to najrýchlejšie „áno“, aké som kedy povedal.

Je 17:55. Nikdy doposiaľ som nespieval slovenskú hymnu s takým nasadením ako v ten deň. 18:00. Zápas sa začína, môj sen sa práve splnil. Lomcujú mnou emócie, ktoré nedokáže absorbovať žiadny papier. Stojím v druhom rade za bránou na jednom z najkrásnejších štadiónov, aké som kedy navštívil, v ruke držím bubon, udávam tempo povzbudzovania a sám seba sa pýtam: „Môže byť ešte niečo lepšie?“ Môže.

61. minúta. Ondrej Duda vyrovnáva na 1:1. To, čo sa deje po góle, nemá zmysel opisovať. Predstavte si človeka, ktorý 29 rokov miluje futbal, 29 rokov sníval o tomto okamihu a práve ho prežíva. Môže byť vôbec niečo ešte lepšie? Môže. Ale to som sa dozvedel až 15. júna.

Koniec. Prehrali sme 1:2. Sen zrazu dostáva trpkú príchuť, spred očí mi mizne ružová farba. Waleskí fanúšikovia sa nám sami od seba prihovárajú a konštatujú, že sme si nezaslúžili prehrať, že to bol remízový súboj. Nielenže sú extrémne priateľskí, oni sú aj objektívni! Nevadí! Prehrali sme, ale bolo to úžasné a o pár dní máme šancu na reparát.

Streda, 15. jún 2016, Lille. Šesťdňový pobyt vo Francúzsku sa pomaly chýli ku koncu. Po súboji s Ruskom sadáme ku kamarátovi do auta a vraciame sa späť na Slovensko. Bolo to šesť fantastických dní, želám si, aby sme ich zavŕšili víťazstvom nad zbornou.

Krátko po 14:00. Našli sme naše miesta, opäť k nám boli organizátori srdeční. Neďaleko odo mňa zazriem známeho s bubnom, idem ho pozdraviť. Otázka, či si zopakujeme spoluprácu, bola úplne bezpredmetná, na toto sa nedá povedať „nie“. Informuje ma, že prvý rad za bránou je podľa pokynov usporiadateľov  prázdny, ale vybavil, aby sme v ňom ako bubeníci mohli byť a mali ho tak celý len pre seba. Mať právo byť jeden z dvoch ľudí v prvom rade za bránou počas stretnutia európskeho šampionátu. Môže byť ešte niečo lepšie? Môže.

15:00. Zápas sa začal. Sen sa mi už splnil, reparát by mohol mať happy end. Po 32 minútach dáva Vlado Weiss ml. prvý gól, vyhrávame 1:0 a zažívam rovnako neopísateľné pocity ako v Bordeaux. Krátko pred odchodom do šatní zvyšuje Marek Hamšík na 2:0 a ja fakt pochybujem, že môže byť niečo lepšie. A ono fakt môže.

Záverečný hvizd. Zvíťazili sme 2:1. Kameň, ktorý mi padol zo srdca, muselo byť počuť až v Sydney. Rusi nás posledných desať minút drvili, ale odolali sme. Vyhrali sme historicky prvý duel na Majstrovstvách Európy, stál som v prvom rade za bránou, kde okrem mňa mohol stáť už len jeden človek, v rukách som držal bubon, udával som tempo povzbudzovania a užil som si svojich niekoľko sekúnd slávy, keďže som sa ocitol v detailnom zábere kameramana. Môže byť niečo lepšie? Môže! Byť namiesto tribúny na ihrisku. Ale to už by bol iný príbeh ...

   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?